LIFE UPDATE // Recovery nie je tak ľahká, ako sa zdá, ako ma ovplyvňuje Instagram, moje prvé fotenie
Ahojtee :)
Po 100 rokoch som späť s menším life updatom, kde sa vám chystám vykecať so všetkým, čo ešte z môjho Instagramu neviete. Za posledný mesiac sa toho v mojom živote zmenilo veľa. Nemyslím celkovo - nejaké väčšie zmeny som zatiaľ nezaznamenala :D, skôr myslím svoj osobný, mentálny posun. Keď nad tým všetkým teraz uvažujem, nikdy v živote by som nepovedala, že sa dostanem do bodu, v ktorom som teraz. Ale poďme postupne.
Ak ti niekto niekedy povedal, že žiť v recovery - liečiť sa z poruchy príjmu potravy je ľahké, zrejme si to nikdy nezažil. Keď som sa ako dieťa stretávala s termínmi anorexia, bulímia (niečo ako záchvatové prejedania neexistovalo - resp. nebolo považované za PPP), brala som to vždy s rezervou. Vravela som si, že nerozumiem, prečo to tie dievčatá robia, prečo sa dobrovoľne ničia, ničia svoje telo a najmä zdravie. Potom som prišla do puberty a v tej jednoducho postavu riešite, či chcete alebo nie. Najmä dnes, keď je doba zlá a najmä dievčatá príliš zákerné. Je doba mobilov, doba kedy má 10 ročné dieťa účet na každej sociálnej sieti a preto je takmer nemožné zabrániť šíreniu aj PPP. Vidíš dievča na Instagrame, má ploché brucho, zadok ako Kim Kardashian, 100 tisíc sledovateľov, pekné komentáre - v hlave ti zasvieti kontrolka: "Tak táto je určite šťastná, veď má toľko followerov, toľko lajkov a obdivovateľov. Chcem byť ako ona." A tak začneš. Vylúčiš všetko sladké, pečivo, tučné a mastné jedlá. Cvičíš dve hodiny denne. Žiješ denne na šaláte na raňajky, obed aj večer. Medzitým neješ, desiaty a olovranty predsa rozťahujú žalúdok. Bielkoviny sú na nule, energia je na nule. Si nonstop unavená, vážiš sa aj 3x denne. Stále chceš viac. Potom sa stanú 2 veci. Buď sa stále obmedzuješ, ješ menej a menej a máš tak pevnú vôľu, že skončíš s ťažkou anorexiou a ortorexiou, z ktorej sa ľudia niekedy ľudia hrabú roky.. Alebo začneš zase túžiť po svojom starom živote. Potom dať si kúsok čokolády, kúsok pizze. A tak si jedného dňa povieš, že jeden kúsok čokolády ti neublíži. Ani 2. Ani 3. Veď si už skoro na svojej cieľovej váhe (čo tam po tom, že menzes si nemala už 4 mesiace), môžeš si dopriať aj trochu viac. Ale to trochu viac nakoniec skončí brutálnym prejedením (pod brutálnym rozumej 3 čokolády, chipsy, rožok s nutelou, pol pohára nutely, arašidové maslo, ďalšie pečivo a keksíky - t.j. kľudne aj 3000-4000kcal naraz) a ty nechápeš, prečo si to všetko spravila. Nechápeš, kde sa to v tebe berie. Je ti na vracanie z toho všetkého jedla, je ti na vracanie zo seba. Okej. S veľkými výčitkami si povieš, že už sa to nikdy v živote nesmie stať. Že od zajtra ideš zase svoju clean super zdravú stravu. Čo čert nechcel, o týždeň sa ti to stane znovu. A takto to ide až kým to nie je v intervaloch každý (druhý) deň a ty úplne strácaš kontrolu nad svojím životom. Kilá, ktoré si schudla samozrejme prišli naspäť, no ako tak si to ešte zachránila. To asi tým hladovaním, ktoré si praktizovala pomedzi prejedania. Bohužiaľ, som ten druhý prípad. Väčšina z vás to však už o mne vie. Ak sa v tom niekto našiel, ver mi, že presne toto som si zažívala ja. Nekončiaci kolotoč. A ak to náhodou niekedy bolo dobré, dlhšie ako týždeň to netrvalo.
Liečiť z prejedania som sa intenzívne začala v januári tohto roku. Naozaj som mala dosť všetkého, neznášala som seba, svoje telo a fitko bola pre mňa povinnosť číslo 1. Jedlo som si musela zaslúžiť. Chceš si dať čokoládu do kaše? Drepni 50ku. Chceš si zobrať na desiatu proteínovú (!!!) tyčinku? Ráno vstaň o 5 a choď behať. Veci, ktoré sa bežnému smrteľníkovi zdajú na hlavu, no pre mňa boli úplne normálne a prirodzené. V januári som si dávala celej recovery čas tak polroka. Vtedy som si povedala, že v takom júni už budem 100% zdravá, budem jesť zdravo, budem mať krásnu postavu a po prejedaní nebude ani stopa. Zásadný problém toho celého bol, že som si nedokázala predstaviť seba s ani o jedným kilom viac, ako som mala vtedy. Nedokázala som si predstaviť, že ja by som mala pribrať. Už tak som sa denne skúmala v zrkadle 2 hodiny. Vtedy som si kúpila e-book od Veroniky (na instagrame známa ako @verusfight), ktorá si prejedaním prechádzala 2 roky. To bola pre mňa rana číšlo 1. Vtedy som si povedala, okej, vyliečim sa. A fakt som aj začala. Váhu som hodila na poslednú poličku potravinovej skrine a povedala som si, že teraz to dám. Váhu som však po 2 týždňoch a 2 kilách hore vytiahla naspäť. A čo sa nestalo? Prejedanie opäť vyhralo. Nastavila som si makrá a počítala. Myslím, že nemusím 2x hovoriť čo sa stalo potom. Týmto vás však chcem odkázať práve na Veru a jej e-book, fakt skvelý obsah a úžasné dievča so silným príbehom. My sa však vrátime späť k veci.
Kolotoče skutočného liečenia sa prelínali s hlasmi PPP, moja nenávisť k sebe sa začala prehlbovať a ja som sa začala utápať v tom, že sa z toho nikdy nedostanem. Chyba bola však len vo mne. Poviem vám jednu vec, ktorú som počas recovery sama zistila. Nikto iný ti nedokáže pomôcť tak, ako si dokážeš pomôcť ty sám. A ja som v tom naozaj nebola a nie som sama. Ale mohli mi hovoriť, že som dosť dobrá aj bez toho, aby som vyzerala ako fitness modelka. Musela som na to jednoducho prísť sama. Zažila som svetlé aj tmavé momenty. A najmä tie tmavé. Robila som milimetrové kroky vpred a vzápätí metrové vzad. Vždy som sa však o ten milimeter posunula. Ak by som však dnes mala zhodnotiť to, či ľutujem, že som sa rozhodla liečiť, tak až teraz môžem s istotou povedať, že sa to začalo hýbať dobrým smerom. Prešlo 5 mesiacov, v hlave sa mi úplne otočili priority, prišla som na to, čo je dôležité, mať 50kg už pre mňa nie je prorita číslo 1 a najmä, ľúbim sa. Keby ste vedeli, koľko slobody cítim pri tom, ako tú predchádzajúcu vetu čítam. Ľúbim seba, svoje telo, svoj život. Obklopujem sa ľuďmi a vecami, ktoré mi za to stoja. Žijem len raz. A nikdy už na svete nebude človek ako som ja. Som jedinečná. Som výnimočná. Som dosť dobrá. A trvalo mi 5 mesiacov, kým som to pochopila. Prestala som sa študovať v zrkadle 2 hodiny denne. Prestala som chodiť do fitka a hýbať sa preto, že mi niekto nadiktoval, že musím. Cvičím preto, lebo ľúbim svoje telo. Lebo mu chcem dať všetko, čo si zaslúži. Prestala som si vážiť a počítať svoje jedlo. Prestala som byť závislá na tom, že 4 jedlá denne sú viac než dosť. Toto je môj pokrok. A to ešte ani zďaleka nie som tam, kde chcem a nemyslite si, že som z prejedania už vonku. Pokušenie tu vždy je aj bude. A je len na tebe, či necháš vyhrať zdravý rozum alebo hlas v hlave, ktorý ťa chce zabiť.
Veľkou prekážkou v mojej recovery bol, paradoxne, práve Instagram. Verte mi, nie je vždy ľahké liečiť sa z PPP, keď vidíte vymakané dievčatá, ktoré počítajú makrá ako nič, fitko je ich domov a vyzerajú božsky. Chcete to aj vy. Tie dievčatá však nemajú PPP. Tie dievčatá žijú zaškatuľkovaný život (česť výnimkám), presne naprogramovaný. Nechodia von, pretože si to jedlo z reštiky nedokážu započítať do makier. Alebo dokážu, ale nikdy nie úplne presne. Nehádžem všetkých do jedného vreca, to nie. Sú ľudia, ktorí dokážu cvičiť, počítať makrá, no aj napriek tomu si dopriať a mať pritom slušný sociálny život a k tomu aj perfektne vyzerať. Ja som však perfekcionistka a toto som nikdy nedokázala. Akonáhle som sa príliš upla na seba, na jedlo, ktoré musím zjesť, na partie, ktoré musím ten deň odcvičiť, už som nevidela nič iné. Akékoľvek vybočenie z plánu, kocka čokolády naviac alebo neplánovaný deň bez fitka pre mňa znamenal jednu vec - prejedenie. Ako časť svojho vyliečenia som sa však jedného dňa rozhodla, že prestanem sledovať každého jedného človeka, ktorý ma akýmkoľvek spôsobom núti spadnúť späť do hladovania a prehnaného cvičenia, čoho následkom boli vždy aj tak prejedania. Často som musela prestať sledovať aj ľudí, ktorých som predtým hltala post za postom. Z jednoduchého dôvodu - vďaka nim som sa vždy vrátila k počítaniu makier a neefektívnemu cvičeniu. Sama seba stále niekedy pristihnem, že som ponorená do hlbín Instagramu s mobilom v ruke a pozerám si fotku za fotkou dievčaťa presne takého typu, aký som opísala vyššie. Nadobúdam pocit neistoty, že nie som dosť dobrá a že aj ja chcem vyzerať ako ona. Práve vtedy som sa však naučila vypnúť internet a pozrieť sa do reálneho života. Aby som si uvedomila, prečo toto všetko vlastne robím a že skutočný život a Instagram sa nerovnajú, ani nikdy nebudú.
Aby som však stále nehovorila len vážne, poviem vám aj o milej skúsenosti, ktorá sa mi stala pred nedávnom. Dohodla som sa s mojím bývalým spolužiakom, inak skvelý človek a fakt slušný fotograf, že si dáme fotenie. Bála som sa. Fakt som sa bála. A teraz ani nechápem prečo. :D Fotiť som sa kedysi neznášala, každú fotku som ohundrala a ani jedna nebola dosť dobrá. Hlavne som sa však na seba nikdy nemohla pozerať bez toho, aby som mala také zvláštne výčitky z toho, ako vyzerám. Večná nespokojnosť so sebou je môj problém číslo 1, ktorého sa ale postupne zbavujem. Fotky sú však krásne. Nevyzerám na nich ako 40 kilová modelka. Nemám na nich ani útle ramená, ani mi netrčia kosti. Uvedomila som si, že toto som ja. Skutočná ja. dievča, ktoré je dosť dobré na to, aby žilo tento život. Dievča, ktoré bojovalo tak veľmi, aby sa vôbec dostalo do bodu v ktorom je teraz.
Výsledok fotenia je lepší, ako som čakala a určite nebolo posledné. Adam je skutočne pán fotograf a fotky aj neupravené vyzerali úžasne. A viete, čo je na tom také kúzelné? Že všetko, čo sa nám v živote deje, záleží len na uhle nášho pohľadu. Ak sa nastavíš, že budeš mať zlý deň, tak zlý bude. Ak sa nastavíš, že fotky nie sú dobré, tak nikdy dobré nebudú. A mne je naozaj fuk, či sa niekomu inému páčia alebo nie. Práve toto fotenie spravilo v mojej recovery jeden z najväčších posunov za posledné obdobie. Lebo aj vďaka tomu som sa zase naučila ľúbiť sa iným spôsobom.
Dúfam, že ste si článok užili, že vám niečo priniesol a že ste ho zvládli dočítať až sem. Ďakujem za každú vašu správu, všetky ma posúvajú neuveriteľne vpred. A hlavne majte veľa síl a bojujte, lebo vždy sa to oplatí.
Vaša Emka <3
Po 100 rokoch som späť s menším life updatom, kde sa vám chystám vykecať so všetkým, čo ešte z môjho Instagramu neviete. Za posledný mesiac sa toho v mojom živote zmenilo veľa. Nemyslím celkovo - nejaké väčšie zmeny som zatiaľ nezaznamenala :D, skôr myslím svoj osobný, mentálny posun. Keď nad tým všetkým teraz uvažujem, nikdy v živote by som nepovedala, že sa dostanem do bodu, v ktorom som teraz. Ale poďme postupne.
Ak ti niekto niekedy povedal, že žiť v recovery - liečiť sa z poruchy príjmu potravy je ľahké, zrejme si to nikdy nezažil. Keď som sa ako dieťa stretávala s termínmi anorexia, bulímia (niečo ako záchvatové prejedania neexistovalo - resp. nebolo považované za PPP), brala som to vždy s rezervou. Vravela som si, že nerozumiem, prečo to tie dievčatá robia, prečo sa dobrovoľne ničia, ničia svoje telo a najmä zdravie. Potom som prišla do puberty a v tej jednoducho postavu riešite, či chcete alebo nie. Najmä dnes, keď je doba zlá a najmä dievčatá príliš zákerné. Je doba mobilov, doba kedy má 10 ročné dieťa účet na každej sociálnej sieti a preto je takmer nemožné zabrániť šíreniu aj PPP. Vidíš dievča na Instagrame, má ploché brucho, zadok ako Kim Kardashian, 100 tisíc sledovateľov, pekné komentáre - v hlave ti zasvieti kontrolka: "Tak táto je určite šťastná, veď má toľko followerov, toľko lajkov a obdivovateľov. Chcem byť ako ona." A tak začneš. Vylúčiš všetko sladké, pečivo, tučné a mastné jedlá. Cvičíš dve hodiny denne. Žiješ denne na šaláte na raňajky, obed aj večer. Medzitým neješ, desiaty a olovranty predsa rozťahujú žalúdok. Bielkoviny sú na nule, energia je na nule. Si nonstop unavená, vážiš sa aj 3x denne. Stále chceš viac. Potom sa stanú 2 veci. Buď sa stále obmedzuješ, ješ menej a menej a máš tak pevnú vôľu, že skončíš s ťažkou anorexiou a ortorexiou, z ktorej sa ľudia niekedy ľudia hrabú roky.. Alebo začneš zase túžiť po svojom starom živote. Potom dať si kúsok čokolády, kúsok pizze. A tak si jedného dňa povieš, že jeden kúsok čokolády ti neublíži. Ani 2. Ani 3. Veď si už skoro na svojej cieľovej váhe (čo tam po tom, že menzes si nemala už 4 mesiace), môžeš si dopriať aj trochu viac. Ale to trochu viac nakoniec skončí brutálnym prejedením (pod brutálnym rozumej 3 čokolády, chipsy, rožok s nutelou, pol pohára nutely, arašidové maslo, ďalšie pečivo a keksíky - t.j. kľudne aj 3000-4000kcal naraz) a ty nechápeš, prečo si to všetko spravila. Nechápeš, kde sa to v tebe berie. Je ti na vracanie z toho všetkého jedla, je ti na vracanie zo seba. Okej. S veľkými výčitkami si povieš, že už sa to nikdy v živote nesmie stať. Že od zajtra ideš zase svoju clean super zdravú stravu. Čo čert nechcel, o týždeň sa ti to stane znovu. A takto to ide až kým to nie je v intervaloch každý (druhý) deň a ty úplne strácaš kontrolu nad svojím životom. Kilá, ktoré si schudla samozrejme prišli naspäť, no ako tak si to ešte zachránila. To asi tým hladovaním, ktoré si praktizovala pomedzi prejedania. Bohužiaľ, som ten druhý prípad. Väčšina z vás to však už o mne vie. Ak sa v tom niekto našiel, ver mi, že presne toto som si zažívala ja. Nekončiaci kolotoč. A ak to náhodou niekedy bolo dobré, dlhšie ako týždeň to netrvalo.
Liečiť z prejedania som sa intenzívne začala v januári tohto roku. Naozaj som mala dosť všetkého, neznášala som seba, svoje telo a fitko bola pre mňa povinnosť číslo 1. Jedlo som si musela zaslúžiť. Chceš si dať čokoládu do kaše? Drepni 50ku. Chceš si zobrať na desiatu proteínovú (!!!) tyčinku? Ráno vstaň o 5 a choď behať. Veci, ktoré sa bežnému smrteľníkovi zdajú na hlavu, no pre mňa boli úplne normálne a prirodzené. V januári som si dávala celej recovery čas tak polroka. Vtedy som si povedala, že v takom júni už budem 100% zdravá, budem jesť zdravo, budem mať krásnu postavu a po prejedaní nebude ani stopa. Zásadný problém toho celého bol, že som si nedokázala predstaviť seba s ani o jedným kilom viac, ako som mala vtedy. Nedokázala som si predstaviť, že ja by som mala pribrať. Už tak som sa denne skúmala v zrkadle 2 hodiny. Vtedy som si kúpila e-book od Veroniky (na instagrame známa ako @verusfight), ktorá si prejedaním prechádzala 2 roky. To bola pre mňa rana číšlo 1. Vtedy som si povedala, okej, vyliečim sa. A fakt som aj začala. Váhu som hodila na poslednú poličku potravinovej skrine a povedala som si, že teraz to dám. Váhu som však po 2 týždňoch a 2 kilách hore vytiahla naspäť. A čo sa nestalo? Prejedanie opäť vyhralo. Nastavila som si makrá a počítala. Myslím, že nemusím 2x hovoriť čo sa stalo potom. Týmto vás však chcem odkázať práve na Veru a jej e-book, fakt skvelý obsah a úžasné dievča so silným príbehom. My sa však vrátime späť k veci.
Kolotoče skutočného liečenia sa prelínali s hlasmi PPP, moja nenávisť k sebe sa začala prehlbovať a ja som sa začala utápať v tom, že sa z toho nikdy nedostanem. Chyba bola však len vo mne. Poviem vám jednu vec, ktorú som počas recovery sama zistila. Nikto iný ti nedokáže pomôcť tak, ako si dokážeš pomôcť ty sám. A ja som v tom naozaj nebola a nie som sama. Ale mohli mi hovoriť, že som dosť dobrá aj bez toho, aby som vyzerala ako fitness modelka. Musela som na to jednoducho prísť sama. Zažila som svetlé aj tmavé momenty. A najmä tie tmavé. Robila som milimetrové kroky vpred a vzápätí metrové vzad. Vždy som sa však o ten milimeter posunula. Ak by som však dnes mala zhodnotiť to, či ľutujem, že som sa rozhodla liečiť, tak až teraz môžem s istotou povedať, že sa to začalo hýbať dobrým smerom. Prešlo 5 mesiacov, v hlave sa mi úplne otočili priority, prišla som na to, čo je dôležité, mať 50kg už pre mňa nie je prorita číslo 1 a najmä, ľúbim sa. Keby ste vedeli, koľko slobody cítim pri tom, ako tú predchádzajúcu vetu čítam. Ľúbim seba, svoje telo, svoj život. Obklopujem sa ľuďmi a vecami, ktoré mi za to stoja. Žijem len raz. A nikdy už na svete nebude človek ako som ja. Som jedinečná. Som výnimočná. Som dosť dobrá. A trvalo mi 5 mesiacov, kým som to pochopila. Prestala som sa študovať v zrkadle 2 hodiny denne. Prestala som chodiť do fitka a hýbať sa preto, že mi niekto nadiktoval, že musím. Cvičím preto, lebo ľúbim svoje telo. Lebo mu chcem dať všetko, čo si zaslúži. Prestala som si vážiť a počítať svoje jedlo. Prestala som byť závislá na tom, že 4 jedlá denne sú viac než dosť. Toto je môj pokrok. A to ešte ani zďaleka nie som tam, kde chcem a nemyslite si, že som z prejedania už vonku. Pokušenie tu vždy je aj bude. A je len na tebe, či necháš vyhrať zdravý rozum alebo hlas v hlave, ktorý ťa chce zabiť.
Veľkou prekážkou v mojej recovery bol, paradoxne, práve Instagram. Verte mi, nie je vždy ľahké liečiť sa z PPP, keď vidíte vymakané dievčatá, ktoré počítajú makrá ako nič, fitko je ich domov a vyzerajú božsky. Chcete to aj vy. Tie dievčatá však nemajú PPP. Tie dievčatá žijú zaškatuľkovaný život (česť výnimkám), presne naprogramovaný. Nechodia von, pretože si to jedlo z reštiky nedokážu započítať do makier. Alebo dokážu, ale nikdy nie úplne presne. Nehádžem všetkých do jedného vreca, to nie. Sú ľudia, ktorí dokážu cvičiť, počítať makrá, no aj napriek tomu si dopriať a mať pritom slušný sociálny život a k tomu aj perfektne vyzerať. Ja som však perfekcionistka a toto som nikdy nedokázala. Akonáhle som sa príliš upla na seba, na jedlo, ktoré musím zjesť, na partie, ktoré musím ten deň odcvičiť, už som nevidela nič iné. Akékoľvek vybočenie z plánu, kocka čokolády naviac alebo neplánovaný deň bez fitka pre mňa znamenal jednu vec - prejedenie. Ako časť svojho vyliečenia som sa však jedného dňa rozhodla, že prestanem sledovať každého jedného človeka, ktorý ma akýmkoľvek spôsobom núti spadnúť späť do hladovania a prehnaného cvičenia, čoho následkom boli vždy aj tak prejedania. Často som musela prestať sledovať aj ľudí, ktorých som predtým hltala post za postom. Z jednoduchého dôvodu - vďaka nim som sa vždy vrátila k počítaniu makier a neefektívnemu cvičeniu. Sama seba stále niekedy pristihnem, že som ponorená do hlbín Instagramu s mobilom v ruke a pozerám si fotku za fotkou dievčaťa presne takého typu, aký som opísala vyššie. Nadobúdam pocit neistoty, že nie som dosť dobrá a že aj ja chcem vyzerať ako ona. Práve vtedy som sa však naučila vypnúť internet a pozrieť sa do reálneho života. Aby som si uvedomila, prečo toto všetko vlastne robím a že skutočný život a Instagram sa nerovnajú, ani nikdy nebudú.
Aby som však stále nehovorila len vážne, poviem vám aj o milej skúsenosti, ktorá sa mi stala pred nedávnom. Dohodla som sa s mojím bývalým spolužiakom, inak skvelý človek a fakt slušný fotograf, že si dáme fotenie. Bála som sa. Fakt som sa bála. A teraz ani nechápem prečo. :D Fotiť som sa kedysi neznášala, každú fotku som ohundrala a ani jedna nebola dosť dobrá. Hlavne som sa však na seba nikdy nemohla pozerať bez toho, aby som mala také zvláštne výčitky z toho, ako vyzerám. Večná nespokojnosť so sebou je môj problém číslo 1, ktorého sa ale postupne zbavujem. Fotky sú však krásne. Nevyzerám na nich ako 40 kilová modelka. Nemám na nich ani útle ramená, ani mi netrčia kosti. Uvedomila som si, že toto som ja. Skutočná ja. dievča, ktoré je dosť dobré na to, aby žilo tento život. Dievča, ktoré bojovalo tak veľmi, aby sa vôbec dostalo do bodu v ktorom je teraz.
Výsledok fotenia je lepší, ako som čakala a určite nebolo posledné. Adam je skutočne pán fotograf a fotky aj neupravené vyzerali úžasne. A viete, čo je na tom také kúzelné? Že všetko, čo sa nám v živote deje, záleží len na uhle nášho pohľadu. Ak sa nastavíš, že budeš mať zlý deň, tak zlý bude. Ak sa nastavíš, že fotky nie sú dobré, tak nikdy dobré nebudú. A mne je naozaj fuk, či sa niekomu inému páčia alebo nie. Práve toto fotenie spravilo v mojej recovery jeden z najväčších posunov za posledné obdobie. Lebo aj vďaka tomu som sa zase naučila ľúbiť sa iným spôsobom.
Dúfam, že ste si článok užili, že vám niečo priniesol a že ste ho zvládli dočítať až sem. Ďakujem za každú vašu správu, všetky ma posúvajú neuveriteľne vpred. A hlavne majte veľa síl a bojujte, lebo vždy sa to oplatí.
Vaša Emka <3
Všetky práva na fotky samozrejme idú fotografovi, ak ho ešte nesleduješ, tak určite začni @adamromancak ;)
Ja som s jedlom nikdy nemala problém :-D . Naopak som mala problém s tým, že mi chutilo až moc, čo sa pochopiteľne premietlo do mojej váhy. Tento rok som si povedala, že s tým konečne niečo urobím. Upravila som si jedálniček, obmedzila som sladké a naopak pridala viac ovocia a zeleniny a začala som jazdiť na bicykli. Kúpila som si dokonca aj fitness náramok Xiaomi Mi Band 3, aby som vedela, koľko km na bicykli ujdem a motivovala sa lepšími výsledkami a ide to. Síce pomaly, ale kilá idú dole :-) .
OdpovedaťOdstrániť